Denníky ma nikdy nebavili. Samé dátumy, časy, nútená periodickosť… Písala som si len o veciach, ktoré stáli za to byť zapísané, zapamätané. Po rôznych papierikoch, zápisníkoch. Keď sa vrátim späť do časov, keď som sa ešte o denníkový spôsob zachovávania myšlienok snažila, vždy som si ich písala s ostražitosťou, vždy som brala do úvahy to, ako by to vyznelo, keby si to niekto prečítal. Či už zainteresovaný, alebo nie. Áno, vždy som si písala súkromný denník pre verejnosť. Ale či už denník, alebo tie moje zápisky, všetko bolo poznačené ostražitosťou, neúplnosťou, nepresnosťou, pretože ‚čo keby…‘ Teraz ale vidím v tumblri konečné riešenie zaznamenávania mojich myšlienok. Jednak to bude verejné prehlásenie, a druhák budem písať otvorenejšie, po dnešku.
Keby sa dali albumy na pokeci zoradiť podľa obľúbenosti, tvoj by bol bez debaty u mňa na prvom mieste. Vlastne to je aj spôsob, ako som ťa tu našla. Za pozdrav ďakujem a ja sa vytešujem z tvojej prívetivosti :)